Byť rodičom je (ne)náročné

Autor: Rodinné centrum Macko | 5.5.2013 o 22:25 | Karma článku: 5,58 | Prečítané:  741x

„Prečo si mu zobral tú hračku? Je vari tvoja? Keď chceš byť kamarát, musíš si tú hračku najprv slušne vypýtať. Nerozumieš mi? Chováš sa ako Talian. Ty si ma nepočúval? Ak sa nebudeš slušne správať, nasypem ti za krk piesok." Udivene som sa otočila a zbadala otecka, ktorý týmto krátkym rozhovorom „cepoval" cudzieho chlapca. Chlapec sa rozhodol si vypožičať na chvíľu niektorú z formičiek jeho syna a považoval za vzrušujúce sa s ňou šmyknúť aj po šmykľavke. Ten chlapec nebol synom tohto otecka. Musím sa priznať, že som ostala ako obarená. Pomyslela som si, že takto by som nechcela vychovávať svoje dieťa. Nebolo podstatné to, kto bol ten otecko, ktorý ukazoval týmto rozhovorom svoju pravú tvár v rámci výchovy svojho syna. Prinútilo ma to zamyslieť sa však nad tým, čo znamená rodičovstvo a čo nám prináša, ale aj berie.

Keď pozorujem mnoho budúcich rodičov okolo seba, spomeniem si vždy na svoj pocit, keď som dcérku ešte len čakala. Začiatok tehotenstva som prežívala v nemom úžase a neveriacky nad tým, že čakám bábo. Pri prvom ultrazvuku som vychádzala z ambulancie gynekológa jednoducho šťastná. Postupne som prečítala rôzne dostupné knihy o rodičovstve. Stavala som si vzdušné zámky o tom, čo všetko budem vo výchove robiť inak ako moji rodičia, aby som sa vyvarovala ich chýb. Nechcem tým povedať, že ma rodičia vychovali zle. Po rokoch som dospela k záveru, že som vo výchove dostala veľmi dobrý základ, ktorý ma uchránil v živote pred mnohými chybnými krokmi. Postupne som preto dala svojim rodičom v mnohom za pravdu. Ale nie vo všetkom. Keď sa blížil čas narodenia dcérky, začala som si predstavovať, aké to bude, keď tu už bude s nami. Prvé momenty boli rozporuplné. Malý batôžtek ležiaci vedľa mňa a pozerajúci na mňa, totálne ubolenú a v duchu si blahoželajúcu, že to už mám konečne za sebou. Nevedela som ani poriadne, či v tom momente cítim vôbec nejaké, väčšinou kníh opisujúce obrovské šťastie. Zároveň som pochopila a to definitívne, že Môj v podstate pokojný a kľudný život sa navždy zmenil. Zrazu som pocítila obrovskú zodpovednosť za to stvorenie. To maličké, nežné, krásne stvorenie, ktoré sa nevedelo o seba postarať a ktoré bolo na mne úplne závislé.

Prvé pocity absolútneho šťastia prišli však až s prvým úsmevom dcérky,  keď som sa po totálne prebdetej noci  ráno skôr prebrala, než zobudila. Posadila som sa mierne nervózna a pozrela do postieľky a dcérka mi venovala ten najkrajší prvý úsmev. Zaliala ma vlna nehy a šťastia a starosti z prebdetej noci sa zrazu niekam vytratili. Dovtedy som zmietaná vo víre popôrodnej depresie na prechádzkach uvažovala, ako sa cítim osamelo a hľadala odvahu, nájsť si na prechádzky „parťáčku". V tomto období som však v sebe objavila aj novú silu popasovať sa so životom a so situáciami aj v iných oblastiach, ktoré v danom období ku mne v hojnej miere prichádzali. Môj život sa zmenil a to nielen vďaka dieťatku. Nič už nebolo ako predtým a môj hodnotový rebríček sa prekopal nie od základov, ale od koreňov základov. Keď sa nám podarilo nastaviť si s dcérkou systém, ktorý ako tak fungoval, začala som si materstvo konečne užívať. Vždy sa však vyskytli malé situácie (už vtedy :)), keď som si uvedomila, že moje predstavy o jednoduchosti a nenáročnosti rodičovstva som si v podstate vysnívala, a so skutočnou realitou nemajú nič spoločné. Prejavovalo sa to už v maličkostiach. Niekedy si dcérka pomerne vzdorovito presadzovala svoju vôľu a ja som si spomenula bezradná na vetu, ktorú mi povedala jedna pani v období, keď som sa starala o jej dcérku. „Pamätaj si, pre deti je to len hra, kto z koho." Vtedy som pochopila, čo znamená povestné „okrídlené" konštatovanie, že keď sa staráte o cudzie dieťa, vždy ho vrátite rodičom. Pocit, byť rodičom a strachovať sa o vlastné dieťa od momentu, čo sa prvý krát nadýchne, je neopísateľný. Nedá sa porovnať s Ničím v živote človeka, keď Vás malá rúčka Vášho dieťatka chytí za tú Vašu, kráčajúc povedľa Vás a snažiac sa držať s Vami krok a dokola je Vám kladená rovnaká otázka: „Čo to je?"

Rodičovstvo nie je smer, ktorý sa vyučuje na školách a niekedy si hovorím, že je to veľká škoda. Učiť sa totiž za chodu (mienim rastu dieťaťa) a nerobiť pritom chyby je doslova nezlučiteľné s ľudskou logikou a našim chápaním všeobecne. A tak rodičom neostáva nič iné, len obrovská snaha, more trpezlivosti, nekonečná láska a chuť dotiahnuť tento „životný projekt" so zvyškom zdravého rozumu do úspešného konca.:) Musíme pritom už len dúfať, že všetky skúšky výchovy zvládneme, ak nie na výbornú, tak aspoň na chválitebnú. Milí rodičia, naša jazda sa ešte len začína. :)

Šťastná mamička

Erika Špitalik Šimkovičová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?