Keď pozorujem mnoho budúcich rodičov okolo seba, spomeniem si vždy na svoj pocit, keď som dcérku ešte len čakala. Začiatok tehotenstva som prežívala v nemom úžase a neveriacky nad tým, že čakám bábo. Pri prvom ultrazvuku som vychádzala z ambulancie gynekológa jednoducho šťastná. Postupne som prečítala rôzne dostupné knihy o rodičovstve. Stavala som si vzdušné zámky o tom, čo všetko budem vo výchove robiť inak ako moji rodičia, aby som sa vyvarovala ich chýb. Nechcem tým povedať, že ma rodičia vychovali zle. Po rokoch som dospela k záveru, že som vo výchove dostala veľmi dobrý základ, ktorý ma uchránil v živote pred mnohými chybnými krokmi. Postupne som preto dala svojim rodičom v mnohom za pravdu. Ale nie vo všetkom. Keď sa blížil čas narodenia dcérky, začala som si predstavovať, aké to bude, keď tu už bude s nami. Prvé momenty boli rozporuplné. Malý batôžtek ležiaci vedľa mňa a pozerajúci na mňa, totálne ubolenú a v duchu si blahoželajúcu, že to už mám konečne za sebou. Nevedela som ani poriadne, či v tom momente cítim vôbec nejaké, väčšinou kníh opisujúce obrovské šťastie. Zároveň som pochopila a to definitívne, že Môj v podstate pokojný a kľudný život sa navždy zmenil. Zrazu som pocítila obrovskú zodpovednosť za to stvorenie. To maličké, nežné, krásne stvorenie, ktoré sa nevedelo o seba postarať a ktoré bolo na mne úplne závislé.
Prvé pocity absolútneho šťastia prišli však až s prvým úsmevom dcérky, keď som sa po totálne prebdetej noci ráno skôr prebrala, než zobudila. Posadila som sa mierne nervózna a pozrela do postieľky a dcérka mi venovala ten najkrajší prvý úsmev. Zaliala ma vlna nehy a šťastia a starosti z prebdetej noci sa zrazu niekam vytratili. Dovtedy som zmietaná vo víre popôrodnej depresie na prechádzkach uvažovala, ako sa cítim osamelo a hľadala odvahu, nájsť si na prechádzky „parťáčku". V tomto období som však v sebe objavila aj novú silu popasovať sa so životom a so situáciami aj v iných oblastiach, ktoré v danom období ku mne v hojnej miere prichádzali. Môj život sa zmenil a to nielen vďaka dieťatku. Nič už nebolo ako predtým a môj hodnotový rebríček sa prekopal nie od základov, ale od koreňov základov. Keď sa nám podarilo nastaviť si s dcérkou systém, ktorý ako tak fungoval, začala som si materstvo konečne užívať. Vždy sa však vyskytli malé situácie (už vtedy :)), keď som si uvedomila, že moje predstavy o jednoduchosti a nenáročnosti rodičovstva som si v podstate vysnívala, a so skutočnou realitou nemajú nič spoločné. Prejavovalo sa to už v maličkostiach. Niekedy si dcérka pomerne vzdorovito presadzovala svoju vôľu a ja som si spomenula bezradná na vetu, ktorú mi povedala jedna pani v období, keď som sa starala o jej dcérku. „Pamätaj si, pre deti je to len hra, kto z koho." Vtedy som pochopila, čo znamená povestné „okrídlené" konštatovanie, že keď sa staráte o cudzie dieťa, vždy ho vrátite rodičom. Pocit, byť rodičom a strachovať sa o vlastné dieťa od momentu, čo sa prvý krát nadýchne, je neopísateľný. Nedá sa porovnať s Ničím v živote človeka, keď Vás malá rúčka Vášho dieťatka chytí za tú Vašu, kráčajúc povedľa Vás a snažiac sa držať s Vami krok a dokola je Vám kladená rovnaká otázka: „Čo to je?"
Rodičovstvo nie je smer, ktorý sa vyučuje na školách a niekedy si hovorím, že je to veľká škoda. Učiť sa totiž za chodu (mienim rastu dieťaťa) a nerobiť pritom chyby je doslova nezlučiteľné s ľudskou logikou a našim chápaním všeobecne. A tak rodičom neostáva nič iné, len obrovská snaha, more trpezlivosti, nekonečná láska a chuť dotiahnuť tento „životný projekt" so zvyškom zdravého rozumu do úspešného konca.:) Musíme pritom už len dúfať, že všetky skúšky výchovy zvládneme, ak nie na výbornú, tak aspoň na chválitebnú. Milí rodičia, naša jazda sa ešte len začína. :)
Šťastná mamička
Erika Špitalik Šimkovičová